Kapitola 7 - Jednoducho perfektná
PREČÍTAŤ! Touto kapitolkou sa rozvíja mnoho ďalších a je to fakt prelom - takže nevynechať!!!!
Večer som nemohla zaspať. V hlave sa mi stále dookola krútili udalosti dnešného dňa - moje podvedomie pracovalo naplno a ja som si bola istá, že budem mať čudné sny. Lenže ja som na to nemohla prestaň myslieť.
Na to, ako som ráno vyskočila z postele s tým, ako so mnou Mary zúrivo trasie, lebo sme obe zaspali.
Na to, ako sme prišli neskoro na hodinu a pani profesorka McGonagallová nám dala úlohy navyše, aj na to, ako nás to obidve posadilo.
Na to, ako som ani neobedovala, lebo som nemala chuť do jedla.
Na to, ako si James doberal Severusa a naopak. Severus. V hrdle sa mi spravila hrča.
Na to, ako sme ho s Regulusom niesli do Nemocničného krídla a obaja chlapci si tentokrát doberali mňa.
Na to, ako nám madam Pomfreyová poriadne vyčistila žalúdky, Severus ( a neskôr aj James) dostali svoj ( podľa riaditeľa, samozrejme) primeraný trest - mínus 150 bodov na fakultu a celý týždeň poškole.
Na to, ako znechutene sa Severus tváril, keď mu madam Pomfreyová podávala elixír - neviem ako chutil, ale odporne smrdel, až mi prišlo zle a musela som odísť.
Na to, ako som sa potom už nemohla vrátiť do Nemocničného krídla, pretože každý chcel vedieť čo sa stalo po zápase a samozrejme, každému som to musela vysvetľovať zvlášť.
Na to, ako som radšej utiekla do knižnice a tam som asi hodinu neprítomne hľadela do steny a listovala v Golshovkovej príručke magických rastlín, čo v podstate nemalo význam, keďže herbológia ma ani najmenej nezaujíma.
Bola som až príliš unavená, aby som si pamätala ako sa mi vlastne podarilo odísť z knižnice do klubovne a nezaspať nad knihou. Aj teraz sa mi už zatvárili oči, ale moja myseľ stále odmietala utíchnuť, a tak som si aspoň vybrala nejakú dombrú tému na rozmýšľanie.
Takže téma týždňa znie:
Čo urobím, keď najbližšie stretnem Jamesa Pottera?
Ak by som sa riadila podľa toho, na čo mám momentálne chuť, ihneď by som mu bola vykrútila krk. Ak však mám zostaň pri logickom myslení a nevrátiť sa medzi neandertálcov, myslím, že spravím niečo, čo ho poriadne naštve. Nie že by už nebol napálený kvôli tomu, že som pomohla Severusovi a nešla som mu blahoželať ( tri krát fuuuj pre Jamesa Pottera!!) a vravieť mu cukrovým hlasom aký bol perfektný a dobrý a super a aký je očarujúci a šikovný - priznajme si, nie každý vie klamať. Ale toto musí byť niečo, čo vydrží dlhšie ako jednu noc, keď človek nevie zaspať.
Ihneď ma napadlo niekoľko možností, niektoré však boli otrepané ( niečo ako napríklad začaruj ho) a iné dosť nemožné alebo problematické. Nakoniec som sa rozhodla pre možnosť dosť komplikovanú, ale predsa účinnú a zaspávala som s hrčou v hrdle.
****
V sobotu ráno som sa zobudila s nepríjemným pocitom v žalúdku, a cítila som sa mizerne. Skutočne som schopná to spraviť len kvôli tým trom dôvodom, ktoré sa mi včera podarilo nájsť? Hej, zvládnem to. Bude to v pohode.
Najhoršie bolo to ničnerobenie, keď som čakala do obeda - vedela som, že madam Pomfreyová už pustí Severusa - a ľutovala som, že si nemôžem prisadnúť k nemu. Ale myslm že by to vyzeralo čudne, keby sa Chrabromilská červeno-zlatá zablysla medzi Slizolinskou zelenou a striebornou.
A tak som si bez chute sadla vedľa akejsi neznámej prváčky s blonďavými vrkôčikmi - napriek tomu, že ma Vicky a Sirius volali ku sebe. Mne už boli proste ukradnutý.
Obzrela som sa na druhý koniec Veľkej siene a hľadala som Severusa. Počula som jeho a Regulusov smiech - zrejme sa znova perfektne zabávali na mne. Regulus je proste strašný pohoďák.
Ako som tak hľadela do prázdna, zrazu som pocítila na ruke čosi vlhké a keď som sa obzrela, došlo mi že dievčatko sediace vedľa mňa mi vilialo na rukáv tekvicový džús.
" Prepáč, nechcela som, bolo to náhodou..."
" Nič to. Veď to uschne." usmiala som sa na ňu.
" Nataly,nerob mi hanbu! Už piaty raz si niekoho obliala...prepáč, ona je veľmi nešikovná, také malé nemehlo..." ospravedlňoval sa za ňu nejaký chlapec. Nespoznala som, kto to je, zrejme jej brat.
" Veď sa nič nestalo. Stáva sa..." povedala som a potom som ešte pošepla Nataly: " Neboj sa, aj ja som bola nemotorná. Časom to zmizne - a nepočúvaj svojho brata,vôbec nie si nemehlo."
" Si ty ale pekný ignorant, Lily." ozvala sa spoza môjho chrbta Vicky.
" Si ty ale pekná podrazáčka, Victoria."
" Ha-ha-ha. Prečo už so mnou nehovoríš?"
" Ja s tebou nehovorím? To ty si pomaly ani neuvedomuješ že existujem...ale to je jedno."
" Nie je to jedno. Prečo nie si na strane Chrabromilu? Prečo sa s teba pomaly stáva poriadna Slizolinčanka?" vybafla Vicky a pohľadom zablúdila na druhú stranu siene.
" Nemôžem za to, keď si sa už aj ty pridala k Jamesovi...tvoj vysnívaný vianočný darček, nemám pravdu?"
" Tak to len kvôli tomu si teraz taká odporná?"
" Ja ti aspoň nehovorím, ako si máš vyberať kamarátov!"
" Asi preto aj nejakých mám." povedala Vicky a nechala ma tam stáť, s odporným pocitom a obliatym rukávom.
" Mrzí ma to..." zapišťala Nataly ešte raz.
" Nechaj tak." povedala som bez chuti a zamierila som ku Slitolinskému stolu.
" Severus?"
" Lily! Práve sme ťa spomínali..." predbehol ho Regulus a Sev ho buchol lakťom do brucha. Budem len trikrát hádať, kto ma spomenul ako prvú a prečo.
" Čau chalani. Čo máte na dneska poobede?"
" Na dneska? Nič." povedal rýchlo Regulus a znova nepustil Severusa k slovu. To vám je ale odporný dohadzovač.
" Ja nemám nič. Ty ideš na tréning, zajtra hráte, no nie?" Super. Zdá sa, že sa na mňa dohodli.
" Naozaj nemáš nič? Ani zlomenú nohu?"
" Mal som. Ale už je vyliečaná."
" Tak super. V knižnici, zabehnem si po nejaké úlohy do klubovne a hneď som späť." povedala som.
" Fajn, tak v knižnici."
" Lily, to máš tuším zle. Deimos je predsa mesiac Marsu a nie Jupitera...teda, myslím."
" Ou, máš pravdu. Ďakujem." opravila som si chybu. Astrológia nie je práve moja.
" Nemáš začo."
Dlho bolo ticho, kým som si nedopísala ešte ďalšie dve úlohy a odložila som knihy do tašky - hoci som mala ešte pár nenapísaných prác, nehcelo sa mi.
" Sev?"
" Hm?"
" Tak som rozmýšľala...." do kelu. Nemám hlas." Rozmýšľala som, či by si cez prázdniny nemohol ísť s nami do Londýna...mám tam tetu, bola by to zábava. Petunia tam nebude, lebo tetu Mary nemá rada."
" Ja neviem..." Severus sa zatváril veľmi nešťastne.
" Už zase?"
" Mama mi ráno písala. Nie je to o nič lepšie...skôr by som povedal že horšie. Otec stále zúri, rozbíja nábytok a mama je... on jej dal facku."
" Čože?! Nie!"
" Ale áno. Šiel by som, ale nechcem aby sa oco zase naštval. Ani nevieš ako rád by som šiel...hocikam. Škoda, že nemôžem cez prázdniny zostať na Rokforte." vzdychol si.
Nevedela som, čo povedať. Bolo to kruté. Jeho rodičia sa často hádali, a on nebol práve...no, práve obľúbeným dieťaťom.
A zrazu mi to došlo. Netreba hovoriť, treba konať. A teraz je čas - blíži sa sem Remus a Sirius. To je jedno, že to nie je práve James, ale veď oni mu to už povedia.
Prudko som sa postavila ( podarilo sa mi odkopnúť stoličku, ale to bol len efekt.) a vytiahla som prútik. Tvárila som sa zlostne - Regulus to nazval "pohľad masového vraha." Teraz by som naozaj radšej niekoho zavraždila. Seba.
" Tí malý, hlúpy..."
" Nech Lily. Nestojí ti to za to." povedal Sev a ťahal ma za ruku. Vôbec by som nečakala, že zareaguje takto. Dneska si zo mňa fakt niekto striela.
Ale čo už.
Potiahla som rukou, ale on ju nepustil. Už ma to pomaly začínalo bolieť.
" Poď. Ešte si narobíš problémy."
Zvrtla som sa na špičke a pobavene mu pozrela do očí. Ešte šťastie, že na sebe nemám ten náhrdelník, pretože to že viem tak super klamať ešte aj telom by mi bolo na figu.
" To mi hovoríš ty?"
" Nehcem aby si mala tie isté problémy ako ..."
Nenechala som ho dohovoriť. Pevnejšie som ho chytila za ruku a pozrela som mu do očí a...
...pobozkala som ho.
Pery som pritisla na tie jeho, zatvorila som oči a cítila som sa tak, ako ešte nikdy v živote. Niekde v mojom vnútri zavrčalo zviera, že to, čo robím nie je správne, ale ja som cítila že toto je šťastie...
" Do čerta Lily, ja..."
" Do čerta? Do čerta?! To sa až tak zle..."
" Nie! To bolo úplne úžasné."
Znova to trápne ticho, keď ani jeden z nás nevedel čo povedať. Šaliem...preboha ľudia, pomôžte!!!
" Mám ťa rada."
" Máš ma rada?"
" Ľúbim ťa." zopakovala som trošku viac nahlas akoby bolo treba. Teraz som už nechcela, aby to Remus so Siriusom počuli a povedali Jamesovi, teraz to so mňa išlo voľne, predtým ako som si stihla poriadne rozmyslieť svoje slová.
" teda..."
" Ale no tak!"
" Čo?"
" Už nemáš hlas?"
" Mám ale...keď neviem čo mám povedať."
" Prečo by malo byť dôležité to čo povieš, keď ja mám radšej ticho?"
" Mohol by som sa zobudiť."
Pokrútila som hlavou.
" Už sa nezobudíš, Sev. Toto je predsa realita!"
" Aj ja ťa mám rád Lily."
" Už si skončil alebo budem ešte ďalšie dve hodiny počúvať tie hlúposti?"
" Skončil som."
" Tak za to."
A obaja sme sa zasmiali.
Koniec 7. kapitoly